Nie si tvojimi myšlienkami: Sloboda za hranicami vzorcov

Či už sú našou témou peniaze, vzťahy, partner, deti, práca, poslanie alebo rodičia – nech je to čokoľvek – ak chceme v tejto oblasti dosiahnuť slobodu, potrebujeme opustiť všetky naratívy a príbehy, ktoré nám myseľ predkladá.

Tie príbehy hovoria, že sa niečo stane, že je to pravdivé, že je to nevyhnutné, že ,,takto to na tomto svete funguje". 

No všetko sú to len koncepty. Žijeme ako CTRL C – CTRL V.

Ako keď sme si na slovenčine písali slohovú prácu – najprv "na nečisto" koncept a potom sme ho už iba krasopisne prepísali. 

Presne takto fungujú naše presvedčenia:
"Keď sa stane toto, tak sa stane toto. Keď urobím toto, musí to dopadnúť takto."

Ak tým myšlienkam uveríme a budeme sa ich držať, ostaneme uväznení v cykle, z ktorého sme neschopní vystúpiť. A dookola budeme prežívať tie isté vzorce a situácie – len v bledomodrom.

Pre mňa osobne sa sloboda spája s odvahou. 

Odvahou žiť seba.

Pretože keď viem rozpoznať:

"Napadla MI táto myšlienka" – kto je ten, komu napadla? Keď ma zvyknú obťažovať negatívne, vtieravé myšlienky – kto je to "mňa", ktoré je nimi obťažované?
To znamená, že JA nie som myšlienkou. 

Kým potom som? 

Kto je ten pozorovateľ, ktorý je za tým všetkým?
Keď hovoríme "ja cítim", "ja mám emócie", "ja mám myšlienky" – kto je to JA?
Neznamená to potom, že toto JA je vlastne nezávislé a slobodné od mysle, pocitov a emócií?

Za mňa je toto uvedomenie, zvedomenie skutočne nevyhnutné a potrebné – ak chceme žiť naozaj plný, naplnený život.

Život, kde nech sa deje čokoľvek na javisku života, nech sa dejú akékoľvek situácie – ja sa cítim vnútri v pokoji a v poriadku.

Že JA som v poriadku. Že všetko je v poriadku.
Že všetko zvládnem, všetko sa vyrieši. Nemusím reagovať, nemusím sa stále snažiť.
Môžem iba byť.

Môžem sedieť a nechať myšlienky, nech sú myšlienkami.
Nechať pocity, nech sú pocitmi.
Nechať život, nech je životom – nech je živý a deje sa sám. Nech sa nám vyjaví. Nech nami tečie. Bez vzorcov. Aby sme ho mohli uvidieť taký, aký v skutočnosti je. Bez čiernobielej látky pred očami.

Nechať, nech sa mi ukáže, čo má byť "krasopisne napísané".

Myseľ nie je autonómny systém vedľa nás, ktorý nám vládne. Je to nástroj, ku ktorému sa môžeme – ale nemusíme – napojiť. A môžeme – ale nemusíme – jej veriť.

Môžeme byť od nej oslobodení.