Návrat k sebe: cez ticho a odstup

Na živote vo vzorcoch je problematické, že nevieme, že sme vo vzorci. Je to ako filter. 

Keby sme sa dívali na svet cez čiernobiely filter, ktorý nám splynul s očami tak, že nie sú zjavné jeho okraje ani oddelenosť, mali by sme pocit, že je to skutočná súčasť nás – a vôbec by sme o ňom nevedeli.

Jedine vytvorením odstupu a uvedomením si: Kto som? Kde som? Čo som? Ako sa cítim? – mi môže dôjsť: Ty kks, mňa nejak svrbia oči a stále si ich šúcham… Nemám v nich niečo? Nie je neprirodzené mať tam tú šošovku? (Obrazne povedané.)

Odstup vytvára priestor pre čas so sebou. V tichu. V pokoji a kľude. Bez sledovania externého sveta. Bez ľudí. Bez mobilu, televízie či knihy.

Je to obrátenie pozornosti dovnútra. Tam, kde sa v skutočnosti odohráva náš život. Keď počúvam hudbu, všetko – počutie, cítenie aj spracovanie vnemov – sa deje vo mne, nie vonku, kde len vidím reproduktor.

Spočiatku je to neprirodzené. Pretože nás takto žiť neučili. Môže to byť nepríjemné, spojené s diskomfortom. Chceme z toho ujsť.

Zrazu sme totiž konfrontovaní s balastom v sebe. Vidíme, aké myšlienky myslíme. Objavia sa pocity a emócie. Nevyznáme sa v nich. Nevyznáme sa v sebe a často ani nevieme pomenovať, čo cítime. Odkiaľ to pochádza…

No toto je jediná cesta. Nie k osvieteniu. Nie k duchovnej či spirituálnej veľkosti, dôležitosti alebo špeciálnosti – že som dosiahol niečo cnostnejšie ako ostatní.

Je to jediná cesta k skutočne šťastnému a naplnenému životu.